Muro a Líza zo zoo Ostrava

Článok pre Čarovné Slovensko

Dokázal to, čo nikto iný – vrátiť rysy narodené v zajatí naspäť do divočiny. Ochranár Miloš Majda o najefektívnejšom  spôsobe prinavracania mláďat rysov zo ZOO do prírody spracoval aj metodiku. Celý postup zdokumentovala Rakúska stanica ORF/Cosmos Factory/Harald Pokieser v prírodopisnom dokumente Návrat rysov / Milos und die Luchse.

Bolo to pred vyše desiatimi rokmi, keď sme mali prvýkrát možnosť s otvorenými ústami sledovať v televízii neskutočný dokumentárny film o rodine ochranára, ktorá si vzala zo zoo dvoch malinkých pár týždňových rysov s tým, že im vytvoria podmienky na návrat do prírody. Film natoľko zaujal, že ho odvysielalo asi 70 televízií zo sveta, videli ho milióny ľudí po celej planéte, písali o ňom stovky a stovky médií, na Slovensku ho odvtedy každý rok dávajú v televízii počas Vianoc podobne ako Popolušku. Príbeh Miloša Majdu a jeho rysov, ktoré mal zozačiatku doma v obývačke panelákového bytu, sa však začal ešte omnoho skôr.

Miloš Majda je typický prírodný človek, ktorý od mladosti trávil väčšinu času v lese. Neskôr popri práci robil  dobrovoľne mapovanie a ochranu vzácnych druhov našej fauny , bol dobrý na dravce, šelmy, a keď sa v roku 1991 v Národnom parku Malá Fatra uvoľnilo miesto, oslovil ho Ing. Milan Janík, vtedajší zoológ, či by k nim nešiel robiť profesionálneho strážcu prírody. A vtedy sa začala jeho vyše dvadsaťjedenročná práca v Štátnej ochrane prírody. Patrí ku generácii zanietencov, ktorá bola v práci aj 18 hodín denne a bolo bežné, že sa ani nevracal domov, prespal vonku na odľahlých lokalitách, aby bol hneď na brieždení v teréne.

V tom období zlodeji dosť vykrádali po Slovensku orlie a sokolie hniezda, vykrádači mali Slovensko podelené po jednotlivých pároch vzácnych dravcov – Český a Slovenskí vykrádači mali jednotlivé hniezdne páry podelené tichou dohodou, územie Slovenska mali rozparcelované ako mafia. Ochrana prírody vtedy hniezda začala strážiť rádiovou elektronickou. Tvrdé klimatické podmienky vtedajšia elektronika nezvládala. Boli falošné poplachy či technika, keď bolo treba nefungovala.

„Hniezda sme preto začali strážiť fyzicky, robili sme štvordňovky – pri hniezde mal vždy niekto službu, strávil tam tri noci a na štvrtý deň ho niekto vystriedal. Nie je jednoduché tráviť v chladnom počasí tri noci v totálnej divočine, okolo stanu medvede, diviaky, vlci. Jeden kolega prečkal celú noc na strome. Hovorili sme mu, že keď príde medvedica, ktorá má neďaleko brloh, nemá vyliezať zo stanu, ale nevydržal, a keď už fučala blízko, vybehol zo stanu a na strom, kde sedel do rána. Ale stráženie sa oplatilo. Za spolupráce polície a dobrovoľníkov sme pochytali ľudí so sokolmi, odhalili sme kontrabandy, ktoré išli do Rakúska, pochytali sme ľudí aj Vo Veľkej Fatre a v Chočských vrchoch,“ spomína.

Miloš Majda s manželkou a dvoma deťmi bývali v Dolnom Kubíne, ďalej pracoval v Štátnej ochrane prírody a v roku 1999 ho oslovili zo zoo Bojnice s otázkou, či by bolo možné vypustiť do voľnej prírody mláďa rysa narodeného v zoo. Nik s tým nemal skúsenosti, ale on sa na experiment podujal a rys Miky sa ocitol u neho.

„Vychovať malého rysa nie je jednoduché, treba ho totiž zobrať ako úplne malinkého, troj štvor týždňového, lebo potom by si už nezvykol. Prvé dva mesiace sme ho mali v byte, bol to tak maličký rys, že sme k nemu museli pravidelne vstávať ako k dojčaťu, kŕmiť ho, varovať ho. Nebol pri matke a vyžadoval živočíšne teplo. Malinké rysy idú do takého stresu, že keď necítia teplo matky, uhynú. My sme mu dali všetko a aj tak to s ním bolo na hrane, našťastie manželka má veľký jemnocit a dostali sme ho z problémov,“ hovorí Miloš Majda.

Syn Majdovcov mal vtedy 7 rokov, dcéra mala 9 rokov a s rysom už pomáhala. Bývali na okraji mesta pri lese, tak ho brávala na vôdzke do lesa, kde ho pustila, a bola tam s ním aj niekoľko hodín. Rys sa vylietal, vylozil po stromoch a prišiel naspäť k nej. Po pár týždňov ho z bytu premiestnili do chaty v doline Bystrička pri Kraľovanoch. Je to sedem kilometrová dlhá dolina, ktorá ide pod Rozsutec. Tam sa pri ňom s manželkou a dvoma kolegami striedali, venovali sa mu 24-hodín denne a neskôr sa pri ňom striedal už len Miloš s manželkou.

Rys si na les privykal a nie z každej prechádzky sa vrátil naspäť do chaty. Občas sa stalo, že prišiel až v noci, alebo nad ránom, alebo aj o dva dni. „Potom sme zistili, že sleduje značky iných rysov po doline. Počas druhého roka s rysom 2000 to bolo veľmi zaujímavé, lebo asi dvesto metrov od chaty si v malej jaskynke urobila brloh samica rysa s mladými. Pôvodne to bol medvedí brloh a tam vrhla mladé. Najskôr sme o tom nevedeli, ale bolo nám nápadné, že Miky prichádzal z lesa z každej svetovej strany, len z tej jednej nie. Raz sa rys vrátil so samostatnej vychádzky akýsi zakríknutý. Len polehával a vylizoval si stehno. Pozrem bližšie a koža roztrhnutá cca päť centimetrov. Hneď som vede. Že sa pchal tam, kde nemal. Rys preležal štyri dni pri chate. Rana sa mu dobre hojila, začal ma volať na vychádzku. Smeroval do divokej skalnatej dolinky. Čochvíľa sa obzeral či ho nasledjem. Rys smeroval strmo medzi skalné sloje, ja dychčiac za ním. Miki zastal na jednej skalnej polici a zmizol v skale. Posúvam sa za ním a vidím vchod do jaskyne, doviedol ma k brlohu divej rysice. Tam sme videli pobytové znaky – škrabance po stromoch, vyležaný brloh. Medveď si tam kedysi nanosil trávu a samica rysa tam vrhla  mláďatá,“ hovorí Miloš Majda.

Keď Miki sledoval stopy iných rysov a občas natrafil na zvyšky koristi, tak sa v teréne aj obživil, privykal si postupne na divoký život. Tak začína každý mladý rys – najskôr ide po stopách tých, ktorí vedia loviť, potom sa začne pri nich držať, odpozerá techniku lovu, občas sa priživí po tom čo sa dospelý nasýti.

Uplynuli skoro dva roky a raz sa z takéhoto výletu nevrátil vôbec. „To bolo na ďalšiu jeseň r. 2000. Na krku mal  terestrickú vysielačku, ale vtedy ešte nebola technika na dnešnej úrovni, mala veľkú batériu, keby pri love skočil, tak by mu hrkla o bradu. Videli sme, že mu nerobí dobre, koľkokrát sa nám zdalo, že nám ukazoval, aby sme mu ju dali dole. Keď sme raz sedeli s manželkou na doske pri chate, on sa okolo nás obtieral ako mačiatko a zasa chcel, aby sme mu to dali dole. Tak sme mu vysielačku zložili a on ako keby vedel – keď mu ju zložíme, už nepríde. Rozlúčil sa s nami, dlho sa šúchal sa o nás, odišiel a viac sa nevrátil,“ hovorí Miloš Majda.

Prišla zima počas ktorej Miloš nachádzal Mikiho stopy. Raz  v máji 2001 ho aj zbadal asi dva kilometre vyššie od chaty. „Pozoroval som v žľabe medvede a on vyšiel z lesa na kraj lúky, pozeral sa na mňa, ľahol si. Potom sme ho ešte  v tom roku počuli v auguste, išli sme s manželkou po lese, zrejme nás sledoval a ozýval sa nám na päťdesiat metrov, ale neukázal sa, neprišiel už ku nám. Videli ho v doline ešte aj iní ľudia, ktorí nám dávali informácie.“

Projekt návratu nášho prvého rysa narodeného v zajatí naspäť do prírody bol úspešný hneď pri prvom pokuse, rys sa osamostatnil. V roku 2008 sa nám ponúkla možnosť overiť si to s dvoma rysmi narodenými v zoo v Ostrave, boli to malinké rysíčatá Líza a Muro. „Hľadali sme optimálnu metodiku na návrat rysov do prírody a ukázalo sa, že to, čo sme robili s prvým Mikym bolo dobré, mal 24-hodinú starostlivosť, ale zdalo sa nám, že ešte čosi chýba. Pri Líze a Murovi sme vymysleli adoptívnu matku – suku nemeckého ovčiaka Lilicu. Odmalička si na ňu zvykali, a keď sa nám niektorý stratil v lese, ona nám ho našla. Bez nej by sme dvoch rysov nemali šancu takto vychovať. Išla na to hravou formou, oni na ňu skákali, zabávali sa, keď sa v húštine stratili, ona ich našla, vyštekala. Keď jedného stiahla dole, išiel za nimi aj druhý,“ hovorí Miloš Majda.

A práve projekt výchovy Lízy a Mura pomocou adoptívnej matky nemeckého ovčiaka Lilice sfilmovali do dokumentu Návrat rysov. Aj Lízu s Murom mali Majdovci prvých šesť týždňov v byte, podobne ako prvého Mikiho. A potom s nimi išli do terénnej stanice v Ľubochnianskej doline. Chata bola dosť zanedbaná, museli ju vymaľovať, doviezť mrazák, chladničku na potraviny, proste skultúrniť. Tesne pri chate sme postavili voliéru. Cez potok Ľubochnianka bolo potrebné postaviť mostík, aby sme s rysmi mohli chodievať na druhú stranu potoka do lesa. V terénnej stanici sa Majdovci striedali po dva týždne s prírodovedcom a filmárom Tomášom Hulíkom a zároveň točili hodiny a hodiny materiálu, aby bolo z čoho vyberať do filmu. Zapojenie nemeckého ovčiaka sa ukázal byť dobrý nápad. Pri terénnej stanici rysy strávili rok a pol, postupne si zvykali na okolité lesy a prišiel moment, keď sa už  nevrátili. „Nevrátili sa v júni 2009, ale my sme tam ešte zostali do zimy. A ešte keď bol prvý sneh, tak sme ich nafotili fotopascami umiestnenými v blízkosti chaty, ale potom potrebovali Veľkofatranci terénnu stanicu a museli sme odísť. Ja som to mal z Dolného Kubína tam a späť 70 kilometrov, tak som už nemohol pendlovať, aby som kontroloval fotopasce, ale šéf lesnej správy, ktorý mal dolinu na starosti, mi dával informácie vždy, keď Lízu alebo Mura niekto z jeho pracovníkov v doline videl. Naposledy ich zbadali asi ako dvojročných, ale už boli diví, s ľuďmi sa kontaktovať nechceli, čo je prirodzené. Ukázalo sa, že aj pri nich dvoch ten projekt vyšiel tak, ako sme chceli,“ hovorí Miloš Majda.

Neskôr Majdovci vychovali a vrátili do prírody ďalšieho rysa s menom Viky /2010 – 2011. To už bývali kilometer za obcou Osádka v chate pod lesom. Štvrtý rys bol podobne ako predchádzajúce dva zo zoo v Ostrave. Zozačiatku vyrastal popri Lilici, samici nemeckého ovčiaka, na ktorú bol naviazaný ako na matku, lenže tú zastrelil miestny poľovník. Viky mal vtedy pol roka. Miloš zniesol zastrelenú Lilicu na dvor pred chatu. Viky nechápal čo sa udialo, dlho svoju adoptívnu matku vylizoval. Keďsa Ľudia z médií dozvedeli čo sa stalo ponúkli nám nového psa, tiež šteňa vlčiaka. Toho už rys nevnímal ako matku. Problém bol, že pes po pár mesiacoch podrástol, rys sa už bál, nechcel prísť ku chate. Ale rysa sa podarilo aj napriek okolnostiam úspešne vychovať a osamostatniť. Nepravidelne som nachádzal stopy rysa neďaleko chaty. Raz sa nám tesne po zotmení ozýval spoza potoka tak na 40m aj ozýval. O dva roky neskôr, bolo to v marci v období rysej ruje som našiel 100m od chaty ležovisko dvoch rysov. Menšie a väčšie stopy, určite pár, Viky a družka. Ležovisko pod lesom bolo na mieste odkiaľ bolo úzkym priesekom vidno vchodové dvere do  našej chaty. Viky prišiel rysyci ukázať, kde vyrástol.

Zo štyroch pokusov vrátiť rysa do prírody vyšiel každý jeden. Čo sa deje v človeku, keď rok a pol vychováva rysa a odrazu je preč? „No to bol náš zámer, aby odišiel, aby sa rys narodený v zajatí dokázal začleniť medzi ostatné v divočine. Napriek tomu jeho odchod bol niečo podobné, ako keď vychovávate dcéru, ona sa vydá a zrazu odíde. Ostane prázdno, vždy nám bolo za rysmi smutno.

Pri rysoch je zaujímavé, že nie je presne preukázané koľko sa dožívajú v divočine, sú iba odhady a niekde sa môžete dočítať o 14-tich rokoch, inde aj o dlhšom dožití. „Presná informácia nebola potvrdená nikde vo svete. Ale pamätám si na prípad, keď nám zavolala Ing. Evka Gregorová zo zoo Bojnice, že v Betliari chodí rys do obory medzi daniele a poľovníci ho chceli zastreliť, lebo tam robil na danieloch škody. Eva sa s nimi dohodla na odchyte, do obory umiestnili debnu so sklápacím zariadením a rysa chytili. Dopravili ho do zoo, kde dostal obojok, zobrali mu krv na DNK, vek odhadli na 6 rokov a vypustili sme ho v Malej Fatre v doline Bystrička. Dali sme mu svetlomodrý obojok s vysielačkou, ktorý bolo vidieť na diaľku. Vyšielačka v členitom teréne fungovala tiež krátko. Rys však smeroval na sever. Po dvanástich rokoch hlásili poľovníci rysa s modrým obojkom v Bielom Potoku na Orave, takže mal približne 18 rokov. Žiaden iný rys podobný obojok nemal, takže to bol on, Betliar. Neviem o nikom na svete, že by mal takéto pozorovanie konkrétneho jedinca, že sa dožil najmenej 18 rokov. V jeho životnom priestore sa posunul o 40 kilometrov od miesta vypustenia, no nešiel smerom k Betliaru kde bol odchytený, ale hore Oravou na sever,“ hovorí Miloš Majda.

Miloš Majda odišiel zo Štátnej ochrany prírody pred desiatimi rokmi, ale spolupráca funguje. Aj naďalej, pôsobí ako ochranár. Je spoluzakladateľom nadácie Ochrana karpatskej divočiny.  Pôsobí v ďalších dvoch nadáciách zameraných na ochranu prírody. „Cez naše mimovládne organizácie si zháňame sponzorov srdcom blízkych prírode a potom robíme mapovanie prírody, kontrolujeme lokality s výskytom chránených druhov, dopĺňame databázy z jednotlivých lokalít porovnávame, vyhodnocujeme. V rámci možností popri našej práci robíme tiež pobyty v prírode pre malé skupiny milovníkov prírody. Pre Štátnu ochranu prírody, vykonávame napríklad arboristiku, poradenskú činnosť a monitoring na zákazku. Perspektívnych záujemcov učím lezeckej činnosti, ako na mapovanie konkrétneho druhu či ako vhodne ošetriť strom. V súčastnosti pre prírodu či štátnu ochranu prírody robím viac cielenej roboty, ako keď som tam pracoval ako zamestnanec.“

Pri dome v Osádke sa nám minulý rok podarilo postaviť aj  málú voliéru, ktorá slúžiť pre ľahšie poranené zvieratá a mláďatá donesené z divočiny – po ich preliečení, podrastení ich zasa vrátime do prírody. Keby mala znova niektorá zo zoo maličkého rysa, ktorého by chcela vrátiť do prírody, dal by sa na to opäť, aj keď ho doterajšie projekty stáli roky života? „Určite áno, vybavenie na to máme, skúsenosti tiež, a už by to nebolo tak, že dochádzame denne desiatky kilometrov, alebo že by sme bývali niekde mimo domu. Vieme to urobiť priamo u nás.“

MILOŠ MAJDA

Ochranca prírody a divých zvierat, špecialista na dravé vtáky, veľké šelmy, arborista. Založil nadáciu Ochrana karpatskej divočiny.

Do roku 2012 pracoval v Štátnej ochrane prírody, v ktorej pôsobil ako zamestnanec 21 rokov.

Je autor metodiky prinavracania rysov narodených v zoo do voľnej prírody

V súčasnosti pôsobí ako expert s projektmi zameraným na monitoring, ochranu zvierat a ich dokumentáciu v prirodzenom prostredí, spolupracuje aj na medzinárodných projektoch.

Ako kameraman spolupracoval na šiestich filmových projektoch. Ako poradca spolupracuje na tvorbe publikácií o šelmách a dravých vtákoch Európy.